kaṇiṭṭha
, mfn. [superl. < *kanīna (not recordedin pa.); variant of kaniṭṭha, q.v.; sa. kaniṣṭha; cf. kaṇ
and 5kaṇ(a), qq.v.; Amg. kaṇiṭṭha], 1. younger;
youngest; 2. little; inferior; — 1. gramm. lit.: sab-
bassa appasaddassa kaṇādeso hoti iya iṭṭha ice'
etesu paccayesu paresu. kaṇiyo; ~o, Kacc-v ad Kacc
268 ≠ Rūp-v ad Rūp 379; khuddakassa kaṇ. kaṇiyo,
~o, Sadd 686,13; Kacc 269; Mogg IV 149; — evaṁ ~ena
tisso sampattiyo patthitā, Dhp-a IV 201,18 foll.; —
°-bhaginī, f., younger sister; ~ī Tāpanā nāma,
Dhp-a IV 37,8; sa Añjanasakkassa ~ī Kaccānā Kapila-
pure Sīhahanussa rañño aggamhesī ahosī ti, Mhv-ṭ
135,20; — °-bhāta(r), m., younger brother; ath'
ekadivasaṁ ~ā ucchukkhettaṁ gantvā, Dhp-a IV
199,15; ~uno lekhaṁ pesetvā, Mhv-ṭ 464,12; — 2. lex.
lit.: (in etymology of kaṇikāra, q.v.) agandhapup-
phatāya attānaṁ ~aṁ karotī ti kaṇikāro, Abh-ṭ 380,19
(ad Abh 570); — ~ass' aṅgulass' eva nakhapiṭṭhippa-
māṇakaṁ, Vin-vn 567.